Explore

Konštruktivizmus a suprematizmus

⁠

Konštruktivizmus

⁠

prísne geometrický smer

racionálna, logická a konštruktívna výzdoba obrazu

tvorba životného prostredia, ktoré formuje životný štýl

nové materiály

záľuba v priemyslových materiáloch (sklo, hliník, nikel)

Konštruktivizmus (z lat. slova constructere= budovať, skladovať) vznikal súčasne so suprem. Vychádza z geom abs. a inšpiruje sa výdobitkami lučizmu a suprematizmu. Konš. Oponovali Malevičovi. Konš sa prejavil vo filme, divadle, scénických kostýmoch, títo umelci sa snažili využívať svoj talent v prospech celej spoločnosti. V architektúre kombinovali rôzne materiáli, obľubovali diagonálu a zaujímavé kineticko-svetelné doplnky. Predstaviteľ V. Taltin – projekt veže 3. Internacionály.

Avangardný ruský smer založený Vladimírom Tatlinom v Moskve. Tento smer bol zameraný na geometrické tvary a prehľadnú, racionálnu, logickú a konštruktívnu výzdobu obrazu.Rusi Naum Gabo a Antoine Pevsner svojim manifestom utvorili teóriu konštruktivistického sochárstva. Na zostavenie abstraktného sochárstva používali plastické a syntetické materiály. L.Lysický – uplatnil konštruktivizmus v typografii, architektúre, fotografii.

Konštruktivizmus, patrí medzi medzivojnové umelecké avangardy. Pôvodne bol formulovaný v sovietskom maliarstve a sochárstve 20. rokov. Konštruktivisti kládli dôraz na vytvorenie životného prostredia, ktoré formuje životný štýl najmä prostredníctvom konštrukcií, nových materiálov a ich výtvarných vlastností. Priekopníkmi konštruktivizmu boli Rus Vladimír Tatlin (1885-1953) a Maďar László Moholy-Nagy (1895-1946). Konštruktivistov spája záľuba v priemyslových materiáloch (sklo, hliník, nikel). Najviac ich však spájajú dve črty. Predovšetkým, skulptúra je pre nich jednou z výrazových možností akéhosi totálneho umenia s humanistickým poslaním a zahrňuje rozličné sféry od úžitkového umenia cez maliarstvo, reliéf, monumentálne dekoratívne diela až po architektúru a urbanizmus.

Význam konštruktivizmu

- “starostlivosť štátu o blaho jednoduchého pracujúceho človeka”

- z pomalej ručnej výroby na efektívnu a hromadnú priemyselnú výrobu

- stavby zamerané na priemysel, bytovú výstavbu, kultúru a zdravotníctvo na úkor stavieb individuálnych a prepychových stavieb

- ovplyvnil funkcionalistickú architektúru

Základným významom tejto architektúry je už samotný fakt, že to bola architektúra prvého socialistického štátu v dejinách. Z novej spoločenskej štruktúry vyplynula celá rada novôt, ktorá odráža starostlivosť štátu o blaho jednoduchého pracujúceho človeka a jeho začlenenie do kolektívneho života socialistickej spoločnosti. Prebehli aj kvantitatívne presuny medzi stavebnými druhmi, spravidla v prospech priemyslu, bytovej výstavby, kultúry a zdravotníctva na úkor stavieb individuálnych a prepychových. Nový postoj sa presadil i na poli stavebnej produkcie, ktorá prešla z pomalej ručnej výroby na efektívnu a hromadnú priemyselnú výrobu. Výtvarná rozmanitosť sovietskej avantgardnej architektúry jednoznačne vyvracia mylné domnienky, že je uniformná a monotónna. Prínosy sovietskej architektúry nezostali bez ohlasu za hranicami štátu. Už v dvadsiatych rokoch silno zapôsobili na formovanie, hlavne sociálne zameranej, architektúry funkcionalistickej a ovplyvnili aj tvorbu strednej a západnej Európy.

Vladimír Tatlin - konštruktivistická veža

Mala prevýšiť Eiffelovu vežu v Paríži

formu veže tvorila dvojitá špirála

mala mať štyri veľké visiace geometrické štruktúry (tri z nich mali rotovať kačdá inou rýchosťou (deň, mesiac, rok)

plán gigantickeho projektora na vysielanie správ a sloganov na oblaky

Tatlin, napríklad, je práve tak architektom, keď vytvára svoje "protireliéfy" bez sokla a základu, na zavesenie do rohu stien, ako keď roku 1919 konštruuje svoj projekt Pamätníka III. internacionály- v tvare pyramídy a rotačnej špirály, niekoľko metrov vysoký model monumentálnej stavby Ich ďalšou črtou je to, že v pozadí ich chápania formy sú zretele matematického, všeobecnejšie vedeckého charakteru .

Tatlinova veža bola monumentálna stavba navrhnutá ruským umelcom a architektom Vladimirom Jevgrafovičom Tatlinom. Nebola nikdy postavená. Mala stáť Petrohrade, alebo Moskve po Októbrovej revolúcii v roku 1917, ako centrála a monument Kominterny. Oficiálny názov znel Projekt monumentu Tretej Internacionály (rus. Проект памятника III Коммунистического Интернационала).

Tatlinova konštruktivistická veža mala byť postavená z priemyselných materiálov: železo, sklo a oceľ. Materiálne, tvarovo a funkčne mala predstavovať impozantný symbol modernosti. Mala prevýšiť Eiffelovu vežu v Paríži. Hlavnú formu veže predstavovala dvojitá špirála týčiaca sa do výšky 400 m. Hlavná kostra mala zahrňovať štyri veľké visiace geometrické štruktúry. Tieto štruktúry mali rotovať rozdielnymi rýchlosťami. V základe tejto štruktúry mala byť kocka ktorá bola plánovaná ako miesto pre prednášky a konferencie, táto časť sa mala dokočiť rotáciu okolo svojej osi za rok . Nad kockou mala byť o niečo menší ihlan, určený pre výkonné orgány, rotujúci raz za mesiac. Ešte vyššie mal byť valec, slúžiaci pre propagačným orgánom, vydávajúcim nové buletíny a manifesty. Rotácia tejto časti mala byť kompletná za deň. Najvyššie mala byť pologuľa na ktorej sa mali nachádzať rádiové vysielače, vysielajúce do celého sveta. Existoval tiež plán vybudovania gigantickeho projektora, ktorý mal byť schopný vysielať správy a slogany na oblaky za každého počasia.

⁠

Konštruktivizmus (architektúra)

⁠

Radnica v Petrohrade, autor

Noj Trockij⁠

, 1932 – 1934

Konštruktivizmus je

architektonický štýl⁠

, jeden z hlavných prúdov funkcionalistickej architektúry. Zrodil a rozvíjal sa hlavne v

Sovietskom zväze⁠

. Jeho éra náhle skončila nástupom

Stalina⁠

k moci a zavedením

socialistického realizmu⁠

Konštruktivizmus – vznik a vývoj

K veľkému okruhu

funkcionalizmu⁠

patrí tiež architektúra sovietskej avantgardy – konštruktivizmus, t. j. nová architektúra

Sovietskeho zväzu⁠

z približne vymedzeného obdobia

1917⁠

–

1932⁠

. Odlišné spoločenské pomery a ciele tejto tvorby vedú k tomu, aby bola delená do samostatnej kapitoly. Obecne sa pre modernú sovietsku architektúru dvadsiatych a raných tridsiatych rokov vžil názov

avantgardná⁠

, lebo dobre vystihuje jej ideologické zameranie. Architektúra posledného desaťročia

cárskeho Ruska⁠

bola rovnaká ako architektúra ostatných Európskych štátov:

historizmus⁠

secesia⁠

moderna⁠

. Veľká októbrová socialistická revolúcia znamenala obrat i v architektúre, i keď sa všetky zmeny neprejavili ihneď po zvrhnutí starého režimu.

Prvé nové zámery v architektúre sa objavili už okolo roku

1920⁠

, kedy sa prvýkrát objavuje základ konštruktivizmu v manifestácii

realizmu⁠

, ktorý bojuje proti všetkému

historizmu⁠

a „čistému umeniu“ a obhajuje otázky vtedy aktuálnej hromadnej priemyselnej výroby. Veľká väčšina projektov mala fantastický nádych a zostala na papieri. Jedinou zaujímavou realizáciou okolo tohto roku je Ruská výstava poľnohospodárstva a domáceho priemyslu, ktorá sa konala v

Moskve⁠

roku

1923⁠

. Jej drevené pavilóny mali nápadité nápisy a maľby v duchu vtedajšej „monumentálnej

propagandy⁠

“. Do tohto roku spadá aj súťaž na

Palác práce⁠

, ktorá priniesla takisto pestré, ba miestami až kuriózne návrhy, podobne i súťaž na

Chicago Tribune⁠

alebo na budovu Spoločnosti národov.

Ku skutočnému rozmachu stavebnej činnosti dochádza v roku

1925⁠

, kedy sa pomery upokojili a

hospodárstvo⁠

sa stabilizovalo. Po stránke formálnej a technickej sa moderná architektúra raného Sovietskeho zväzu podobá modernej tvorbe ostatnej Európy. Odlišný, t. j.

socialistický⁠

spoločenský rád dáva však podnet na vznik nových stavebných druhov a námetov. Patria k nim závodné kluby, jasle a materské školy, kultúrne domy v mestách a na dedinách, paláce práce, domy mládeže, závodné kluby, zotavovne pre robotníkov a pod. Tieto druhy sú aj dnes, aj keď už pod inými názvami, celkom bežné. Veľká pozornosť sa venovala kolektívnym obytným domom. Pod vplyvom ľavičiarskych názorov sa niekedy hlásal zánik rodiny a podľa toho boli kolektívne domy riešené. Každý jednotlivec by mal svoju malú izbu, zatiaľ čo deti by boli (v tej istej budove) v jasliach, škôlkach alebo internátoch, jedlo by bolo podávané v spoločnej jedálni, oddych by bol v spoločných čitárňach, klubovniach, dielňach a pod. Tieto tzv. domy – komúny by boli veľké, dimenzované spravidla pre niekoľko sto až štyri tisíc osôb. Niektoré takéto domy boli realizované, prvý v Moskve 1928 – 1939. Neosvedčili sa a po roku 1930 boli odobrané z programu výstavby – 29. mája 1930 na uznesení O prestavbe životného slohu. Myšlienka však celkom nezapadla, niektoré námety, hlavne služby obyvateľom a niektoré spoločné zariadenia (pri zachovaní rodinného bývania), prebrali niektorí architekti západu, predovšetkým Le Corbusier.

Le Corbusierovo centrum v Zürichu vo Švajčiarsku

⁠

Veľkoryso založený program výstavby bol pre mnohých architektov vyspelých kapitalistických štátov príťažlivý. V období 1925 – 1935 pôsobia v ZSSR

Hannes Meyer⁠

Ernst May⁠

so svojimi skupinami,

Bruno Taut⁠

Erich Mendelsohn⁠

Le Corbusier⁠

Hans Schmidt⁠

a iní.

Hneď po revolúcii, v roku 1918, bola Moskovská škola maliarstva, sochárstva a architektúry spojená so Sroganovou školou umenia a bola vytvorená výtvarná škola nového typu pomenovaná VCHUTEMAS (Vysšije chudožestvenno-techničeskije masterskije). Jej žiaci prechádzali v prvých dvoch rokoch prípravou, aby sa neskôr rozdelili do jednotlivých špecializovaných oddelení. Jedným z nich bolo oddelenie architektúry. Čo sa týka organizácie a náplne, bola VCHUTEMAS veľmi podobná Bauhausu a vzájomné styky medzi oboma školami existovali. Na tejto škole v rokoch 1920 – 1928 pôsobili A. Vesnin, M. Ginzburg, I. Golosov, K. Melnikov a iný známi architekti. Škola neskôr prešla na koncepciu len tvorby „užitočnej“, zameranej na priemyselnú výrobu, a nie „čisté“ umenie. Bola teda premenovaná a reorganizovaná v roku 1927 na VCHUTEIN (Vysšij chudožestvenno-techničeskij institut). Neskôr bola premenovaná na VASI-1930. V roku 1933 prebehla opäť reorganizácia a školu premenovali na MAI (Moskevskij archtekturnyj institut).

S rozvojom stavebnej a projekčnej činnosti v polovici dvadsiatych rokov je spojený vznik niektorých architektonických organizácií. Najvýznamnejšou organizáciou je konštruktivistická OSA (Obščestvo sovremennych architektorov) založená v roku 1925. Bola zameraná proti všetkej „estetickej špekulácii“. Jej členmi boli M. J. Ginzburg, A. a V. Vesninovci, G, B. Barchin, I. I. Leonidov a obaja Golosovci. V roku 1923 vznikla ASNOVA (Associacija novych architektorov), ktorá sledovala syntézu umení, vedecký výskum psychologických funkcií tvarov a rešpektovanie výtvarnej stránky architektúry. Patrili do nej

Eľ Lisickij⁠

, K. Melnikov, N Ladovskij, V. Krinskij a iní.

Z početných ďalších organizácií to bola napríklad VOZA (Všesojuznoje obščestvo proletarskich architektorov), ktorá bola proti obidvom predchádzajúcim skupinám, a údajne proti akémukoľvek formalizmu. Medzi jej členov patrili K. Alabjan, A Vlasov, V. Simbircev a Hannes Meyer. V roku 1932 boli všetky organizácie rozpustené a bol vytvorený jednotný Zväz sovietskych architektov. Práve v prvej z menovaných organizácií došlo v roku 1928 k formulácii cieľov konštruktivistickej architektúry.

Zatiaľ čo sa pre novú architektúru západnej a strednej Európy rozšíril pojem funkcionalizmus, sovietska architektúra dostala, okrem širšej charakteristiky, názov konštruktivizmus. Tento názov poukazuje na určitý dynamicko-budovateľský ráz. Pre sovietsky konštruktivizmus je charakteristické nadšenie pre nové konštrukcie, technické zariadenia, čo sa prejavuje v zdôrazňovaní antén a podobných technických častí stavieb. Jeho diela majú aktívny a voči prírode úplne panovačný výraz. Sovietsky zväz bol jedinou krajinou, kde sa v medzivojnovom období stavali nové veľké mestá. Neboli budované na reprezentáciu, ale v súvislosti s rýchlim budovaním priemyselných centier mladého sovietskeho štátu. Prevažná väčšina bola rozvrhnutá podľa vtedy bežnej riadkovej zástavby. Miest založených v prvej päťročnici je niekoľko desiatok. Najznámejším mestom je bez pochýb stredisko hutného hutného a strojárenského priemyslu Magnitogorsk na Urale. Ďalšie známe mestá sú Karaganda v Kazachstane, Kuzneck, Komsomolsk na Amure, Dušanbe v Tadžikistane alebo Abakan na východnej Sibíri.

Urbanisti a dezurbanisti

Popri zakladaní miest sa viedli ostré diskusie medzi sovietskymi architektmi a teoretikmi o utváraní budúceho osídlenia zeme. Spory sa týkali zásadne odlišných názorov tzv. urbanistov a dezurbanistov. Diskusie medzi prívržencami mesta a ich odporcami síce neboli zvláštnosťou sovietskej avantgardy, ale zatiaľ čo v iných krajinách diskusie mali čisto akademický charakter (neboli nijako aktuálne), v

ZSSR⁠

boli vzhľadom k intenzívnej urbanistickej činnosti brané úplne vážne.

Pre zachovanie alebo rozširovanie miest nebol nikto, ani urbanisti, ktorí videli správnu formu vo vytváraní miest s 50 000 až 60 000 obyvateľmi v tesnej súvislosti s priemyslom. Tieto nové mestá mali byť hygienické a po technickej, ekonomickej a dopravnej stránke ľahko zvládnuteľné. Ich bytový fond mal pozostávať prevažne z domov – komún.

Opačné stanovisko zaujali dezurbanisti. Podľa ich predstavy sa malo osídlenie i priemysel rovnomerne rozptýliť po celej zemi, a to vo forme lineárnej zástavby pozdĺž automobilových magistrál. Po stranách diaľnic mali byť rozmiestnené priemyselné podniky alebo zelené pásy, za ktorými mala byť obytná zóna, potom parky a zóna poľnohospodárska. Mestá mali byť odsúdené ku skorému zániku.

⁠
`Miljutinovo pásmové mesto`⁠
⁠

Najdôležitejšiu a najpodnetnejšiu teóriu sovietskej avantgardy je koncepcia tzv. pásmového mesta, ktoré sa v istom zmysle nachádza na rozhraní programu urbanistov a dezurbanistov. Jej tvorcom je Nikolaj Alexandrovič Miljutin. Jeho pásmové mesto je vrcholom logického usporiadania mesta. Má byť rozčlenené na niekoľko rovnobežných pásiem, tvoriacich poradie: priemyselná výroba – bývanie – rekreácia, resp. poľnohospodárstvo. Predstavuje snahu o spojenie priemyselného mesta s poľnohospodárskym osídlením. Pásmové mesto malo veľký vplyv na urbanistické projekty a teórie minulého storočia.

Základné tézy

Hlavné časti záverečných téz kategoricky odmietali:

vzájomné ignorovanie architektov a inžinierov

bezzásadový eklekticizmus „zdobistickej“ architektúry

abstraktné hľadanie nových foriem, odlúčených od sociálneho účelu architektúry a daných možností realizácie

naivný diletantizmus, ktorý chce symbolizovať dekoratívnou formou svetový názor

práce v tzv. novom slohu, ktorý využíva nové formy pre budovy staré vo svojej podstate

Na druhej strane usilovali o:

vytvorenie nového sociálneho typu presným rozlíšením funkcií budovy

najvyššiu kvalitu prvkov a častí stavby

využitie všetkých špecifických vlastností rôznych prvkov architektúry, napr. plochu, objem, priestorové vzťahy, mierku, farbu apod.

Predstavitelia konštruktivizmu

⁠
`Kazimir Severinovič Malevič`⁠
(1878 – 1935)

Bol pôvodne maliarom. Myšlienkový pochod podobný skupine De Stijl ho privádza k redukcii obrazu na kompozície z čiernych plôch na bielom podklade. Okolo roku 1925 začína vnímať tieto plochy tak, ako by sa vznášali voľne v priestore. Postupne tak prichádza ku kompozícii z hranolov, ktoré chápe ako modely stavieb. Tak dospel od teórie bezpredmetnosti k oboru celkom konkrétnemu, ku architektúre. Kompozície však sám konkretizovať nemohol, preto mu pomáhali jeho žiaci. Vznikali tak návrhy riešené spätne od formy k pôdorysu a funkcii.

⁠
`Vladimir Jevgrafovič Tatlin`⁠
(1885 – 1953)

Takisto ako Malevič nebol architektom, ale výtvarníkom. K architektúre sa dostal v roku 1919, keď bol vyzvaný, aby navrhol

Pamätník III. Internacionály⁠

, ktorý nemal byť iba stavbou, ale aj symbolom socialistickej Moskvy. Pamätník mal byť výškou 400 m najvyššou stavbou sveta. Obvod by bol z dvojitého závitnicového plášťa, v jednom smere nakloneného, vnútri mali byť tri otáčajúce sa sklenené hmoty sál a úradov. Spodná hmota by mala tvar kocky, slúžila by zákonodárnemu zhromaždeniu a otočila by sa raz za rok. V strede by bol ihlan, ten by slúžil výkonným orgánom a otočil by sa raz za mesiac. Horné teleso malo byť valec, malo sa otočiť okolo svojej osi raz za deň. Projekt to bol technicky nedoriešený a i na dnešnú dobu fantastický.

⁠
`Moisej Jakovlevič Ginzburg`⁠
(1892 – 1946)

Bol najvýznamnejším teoretikom sovietskeho konštruktivizmu v architektúre. Popri svojej práci architekta a urbanistu sa venoval aj teoretickým štúdiám a jeho podiel na formulovaní programu konštruktivistov je rozhodujúci. Významnými teoretickými prácami sú napr. Rytmus v architektúre (1923), Štýl a epocha (1924), Tektonika (1945). Z jeho architektonickej tvorby sú významné dve diela obdobia konštruktivizmu: Vládna budova v Alma-Ate (1927 – 1930), a obytný dom pracovníkov ministerstva financií v Moskve (1929). Táto budova je historicky významná preto, že sa u nej prvýkrát realizovali nájomné byty rozvrhnuté do dvoch úrovní (s vnútorným schodiskovým ramenom).

Bratia Vesninovci

budova Pravdy, Leningrad, ZSSR, 1924

⁠

Leonid Alexandrovič Vesnin⁠

(1880 – 1933)

⁠

Viktor Alexandrovič Vesnin⁠

(1882 – 1950)

⁠

Alexander Alexandrovič Vesnin⁠

(1883 – 1959)

Bratia nevyštudovali rovnakú školu, ani všetky projekty nerobili spoločne, ale takmer vždy sa na nich podieľali aspoň dvaja z nich. Ešte v predrevolučnom Rusku sa bratia zameriavali na priemyselné stavby, ktoré im umožňovali rozvinúť čisto účelové poňatie stavieb. Už na začiatku nášho nášho storočia patrili k renomovaným architektom. Rozruch spôsobili v roku 1923, kedy predložili na svoju dobu neobyčajne odvážny súťažný návrh na Palác práce. Projektovaný palác pozostával z výškovej hmoty administratívnej časti, valcovej hmoty na oválnom pôdoryse, v ktorej bola veľká sála pre 8 000 osôb, a z mostného krídla, ktoré spájalo dve predchádzajúce hmoty. Nosnou konštrukciou mal byť železobetónový skelet, navonok jasne vyjadrený. Na hornej časti stavby boli antény rozhlasovej stanice. Bolo veľkým sklamaním, keď tento progresívny návrh získal len tretie miesto. Bratia mali pri realizácii svojich projektov smolu. Nebol zrealizovaný projekt pre britsko-sovietsku obchodnú spoločnosť Arcos (1924) – získal 1. cenu; projekt moskovskej úradovne Leningradskej Pravdy (1924) – neobyčajne výrazný príklad konštruktivizmu; projekt budovy divadla v Charkove aj napriek tomu, že bol ocenený 1. cenou v medzinárodnej súťaži (1930).

⁠
`Ivan Iljič Leonidov`⁠
(1902 – 1959)

Už ako študent budil veľkú pozornosť na škole a vďaka svojmu projektu na Leninov inštitút, t. j. veľkú knižnicu v Moskve sa v 25 rokoch stal docentom slávnej VCHUTEMAS. Jeho návrhy vychádzali spravidla z priestorového súradnicového systému, kde ku priamkam, v pôdoryse kolmo sa pretínajúcim, sa napája jedna či viac zvislých priamok. Od roku 1930 bol stále častejšie terčom kritiky. V roku 1934 – 1936 sa pokúsil presadiť sa znovu súťažným návrhom na budovu Ministerstva ťažkého strojárstva v Moskve. Tento projekt vynikajúcich kvalít však nebol ocenený a v ďalších rokoch už žiadne projekty nepredkladal. Jeho sláva je posmrtná.

⁠
`Grigorij Borisovič Barchin`⁠
(1880 – 1969)

Svoju životnú dráhu začal ako kreslič v jednom priemyselnom závode v Zabajkalsku na Sibíri. Po absolvovaní patrohradskej akadémie umení v roku 1908 sa zameral na priemyselné stavby, neskôr na stavby obytné a kultúrne. K jeho hlavným dielam patrí budova moskovského denníku Izvestija (1925 – 1927) a učebný kombinát automobilového závodu v Gorkom (1931). Barchin patril k najpoprednejším architektom a pedagógom Moskvy.

⁠
`Eľ Lisickij`⁠
(1890 – 1941)

Po tom ako nebol prijatý na akadémiu umení v Petrohrade, vyštudoval architektúru na technike v Darnstadte. Po revolúcii sa vrátil domov, učil na VCHUTEMAS a na umeleckej škole vo Vitebsku. Roky 1922 až 1926 trávil väčšinou v Nemecku, kde sa pohyboval v kruhoch moderných umelcov a Bauhausu. Taktiež naviazal čisté styky so skupinou

De Stijl⁠

. Značnou mierou prispel ku kultúrnej spolupráci Sovietskeho zväzu s cudzinou a k propagácii sovietskeho umenia v zahraničí. Jeho kniha Russland z roku 1930 má dodnes zásadný význam pre štúdium sovietskej architektúry. Do dejín architektúry vošiel svojim utopickým návrhom „ horizontálneho mrakodrapu“ z doby okolo 1927.

Bratia Golosovci

⁠

Pantelejmon Alexandrovič Golosov⁠

(1882 – 1944)

Bol aktívnym činiteľom organizácie OSA, je však pre neho príznačné, že ju kritizoval pre príliš suchú a málo emocionálnu koncepciu. Z rady realizovaných diel je zaujímavá budova moskovského denníka Pravda (1935). Táto stavba bola jednou z mála stavieb konštruktivizmu, ktorá bola hodnotená kladne i v dobe najostrejšej kritiky modernej architektúry.

⁠

Ilia Alexandrovič Golosov⁠

(1883 – 1945)

V roku 1925 vstupuje do OSA, ale jeho projekty sa zreteľne odlišujú od prác ostatných členov organizácie. Jeho zreteľným rysom v architektúre je dynamizmus, do istej miery blízky dynamizmu E.Mendelsohna a F.L.Wrighta. Jeho stavby majú ráz aktívny, objemy stavieb vyrážajú von, dávajú sa zdanlivo do pohybu a majú určitý útočný, energiou nabitý výraz. V takomto ponímaní riešil aj svoj návrh na Palác práce (1923), návrh na veľkotržnicu v Moskve alebo projekt Elektrobanky v Moskve (obidvoje 1928). Na tejto stavbe, podobne ako na budove Zajevovho závodného klubu komunálnych zamestnancov Moskvy (1928), kombinuje hranolové telesá s valcovými, inde zase dosahuje dynamického výrazu skladbou samotných hranolov – návrh divadla v Sverdlovsku.

⁠
`Konstantin Stepanovič Meľnikov`⁠
(1890 – 1974)

Vyštudoval moskovskú školu maliarstva, sochárstva a architektúry. Spočiatku sa chcel stať maliarom, no preorientoval sa na architektúru. Prvýkrát na seba upútal pavilónom Machorka na Celo-ruskej poľnohospodárskej výstave (1923). Ďalším veľmi významným projektom bol sovietsky pavilón na Medzinárodnej výstave dekoratívneho umenia v Paríži (1925). Bol to jeden z mála moderných stánkov expozície, úspech pavilónu, hoci len dreveného bol ohromný. Získal zlatú medailu a bol zvaný k Perretovi i ku Le Corbusierovi. K ďalšej práci v Paríži, veľkogarážam na moste nad Seinou, však už nedošlo. Po návrate do Moskvy sa venuje spočiatku kolektívnemu bývaniu a neskôr projektovaniu závodných klubov. Z celkového počtu – sedem návrhov – ich realizoval šesť. Každý je však iný, variabilný a mnohoúčelový. Najznámejším projektom je určite klub Rusakovových závodov (1928), ktorého hľadiská sú silno vysunuté a na svojom vnútornom konci zavesené na oceľových lanách. Neobvyklé umiestnenie hľadísk umožňuje veľkú variabilitu, lebo je možné uzavrieť všetky bočné hľadiská, alebo hľadiská na poschodí. Táto budova vyvolala mnoho sporov, tak ako mnoho projektov tohto architekta. Bol to architekt nesmierne zaujímavý a osobitý, do značnej miery expresívny.

⁠
`Nikolaj Alexandrovič Miljutin`⁠
(1892 – 1942)

Po absolvovaní umeleckej školy zastával od roku 1920 vysoké funkcie v správe. Bol to v podstate publicista a ekonóm činný v obore stavebníctva. Jeho najvýznamnejšou prácou je projekt pásmového mesta (1928). Zatiaľ čo sa doprava v pásme obydlí, priemyslu apod. pohybuje v pozdĺžnom smere, cesta z domu do práce sa odbavuje najkratšou cestou, čiže napriek. Zelený pás medzi obytnou a výrobnou zónou mal byť široký aspoň 500 m. Jeho návrh nebol ušetrený kritiky, že je „šedý“ a „mašinistický“.

⁠

Suprematizmus

⁠

Suprematizmus (rus. супрематизм) je umelecké hnutie, ktoré sa zameriava na fundamentálne geometrické tvary, predovšetkým na štvorec a kruh

Kazimir Severinovič Malevič

Je považovaný za zakladateľa suprematizmu, umeleckého smeru v ktorom umelci vizuálne vnemy z okolitých predmetov považovali za nepodstatné a ich snahou bolo vytvoriť svet bez predmetov.

Jeho diela predstavujú mnoho zaujímavých dvojdimenzionálnych postrehov a geometrických obrazcov.

Po Októbrovej revolúcii v roku 1917 sa stal predsedom umeleckého oddelenia moskovského sovietu, riadil Dielňu nového umenia, založil Múzeum umeleckej kultúry.

V roku 1918 namaľoval obraz Biela na bielej, koniec abstrakcie všetkých abstrakcií, a keďže si uvedomil, že jeho abstrakcia už nemá ďalšie pokračovanie, vrátil sa k figuratívnemu umeniu.

Vďaka tomu, že bol Leninovym chránencom, mal v Moskve v decembri 1919 veľkú retrospektívnu výstavu.

Napísal manifest Od kubizmu k suprematizmu, bol zakladateľom spolku Supremus a je aj autorom učebnice Cesta od impresionizmu k suprematizmu.

Medzi jeho najznámejšie diela patrí Čierny štvorec na bielom pozadí z roku 1913.

A. Genis v eseji Kosmetická Utopie uvádza: "Ruské dejiny vstrebali a opravili západnú civilizáciu s takou rýchlosťou, s akou Malevič predbehol svetovú avantgardu. (...) Tvrdí sa, že Malevičova geometria sa objavila akoby odnikiaľ. Včera nebola a dnes sa zrodila." S týmto však Genis nesúhlasí. Podľa neho Malevičov prevrat pripravila celá ruská kultúra. So svojim Čiernym štvorcom (1913) priviedol k logickému vyústeniu dominantnú ideu ruskej kultúry, ktorá spočívala vo vášnivom hľadaní jednoduchosti a jednoty, oprostení a celistvosti.

Malevič - Krajina (zima), 1909

⁠

Malevič - Čierny štvorec

(po rusky Чёрный квадрат) či Čierny suprematický štvorec je názov radu malieb ukrajinského maliara Kazimira Maleviča znázorňujúcich čierny štvorec na svetlom pozadí. Prvá verzia suprematického obrazu vznikla roku 1915.[1] Obrazy sú významnou etapou na ceste k abstraktnému umeniu a patria k najznámejším prácam ukrajinského maliarstva.

Prvá verzia obrazu, olejomaľba s rozmermi 79,5 × 79,5 cm, teraz vlastnená Treťjakovskou galériou v Moskve, bola prvýkrát vystavená na Poslednej futuristickej výstave 0,10 na prelome rokov 1915 a 1916. Malevič potom vytvoril ďalšie tri verzie obrazu, poslednú z nich najskôr niekedy na prelome 20. a 30. rokov.

⁠

V hre

Phonopolis je 3D adventúra od českého vývojárskeho štúdia Amanita Design, ktorá bola vytvorená fotografovaním a skenovaním ručne vyrobených kartónových modelov. Tie boli následne digitálne rozpohybované pomocou počítačových technológií.

Vodca mesta Phonopolis chce ovládnuť myseľ všetkých občanov, a vytvoriť tak dokonalú nemysliacu spoločnosť. Hráč sa ujme role Felixa, ktorý má za úlohu tento plán prekaziť. Nechýbajú tu odkazy na umelecké smery, ako je konštruktivizmus, futurizmus či suprematizmus.

⁠

Want to print your doc?
This is not the way.

Try clicking the ⋯ next to your doc name or using a keyboard shortcut (

CtrlP

) instead.

Konštruktivizmus a suprematizmus