Explore

Fauvizmus expresionizmus

⁠
⁠

⁠

⁠

⁠

⁠

⁠

⁠

⁠

⁠
⁠

Fauvizmus (1905- 1908) vznikol voľným zoskupením francúzskych maliarov, ktorí sa sformovali okolo Henriho Matisse okolo roku 1905. Rozpadol sa už po dvoch rokoch. Nebol organizovaným hnutím a umelcov nespájal žiadny umelecký program. Skupina vznikla spojením mladých maliarov s veľmi odlišnými tvorivými povahami a s rôznymi umeleckými názormi. Dôležitým vyjadrovacím a typickým prostriedkom sa pre nich stala jasná, čistá a výrazná farba.

- fauve = šelma

⁠

Hlavní predstavitelia:

- Henri Matisse

- André Derain

Znaky Fauvizmu

- výrazné farby

- Kontrasty

Charakteristické boli silné kontrasty, žiarivé farby a živé tóny. Boli presvedčení o tom, že farba a tvary majú vlastný výrazový obsah, existujú nezávisle na prírodnom vzore a treba ich rozvinúť umeleckým stvárnením. Dojem, ktorý v nich vytvárala príroda, bol podľa nich treba vyjadriť šokujúcim maliarskym spôsobom. Vo svojej tvorbe odmietajú perspektívu, priestor a svetlo. Matisse bol presvedčený, že farba a tvary majú vlastný výrazový obsah, ktorý nie je závislý na prírodnom vzore. Svojím umeleckým pojatím dáva prednosť vnútorným obrazovým vzťahom - skutočnosti obrazu.

kontrastné jasné farby studených modrá a teplých farieb od žldej po červenú

- Farebné plochy namiesto tieňov

prestal tienovať modelovať prestava zobrazovať priestor naopak snaží sa o čistu farbu jednoduchú skratku namiesto priestorových tienovaných objektov vačšie plochy pokryté farbou ktoré navzájom na seba reagujú Divák by mal reagovať na túto “Divočinu” (farby) a mala by ovplyvňovať jeho vnútro (emócie, prežívanie)

- Iné témy ako u Impresionistov

-nezobrazuje problematické témy (na rozdiel od expresionistov)

od expresionizmu ho odlišuje to, že z hľadiska obsahu nezobrazuje problematické témy skôr lyrické okamihy, zachytenie krásy okamihu (ako to robili impresionisti, ale inou technikou zachytenia)

⁠

Vznik fauvizmu

Názov fauvizmus vznikol pri príležitosti výstavy maliarov na Jesennom salóne v Paríži. Toto označenie použil v roku 1905 kritik Louis Vauxcelles po zhliadnutí umeleckých diel od Matisse, Camoina, Deraina, Manguina, Marqueta a Vlamincka, ktoré boli umiestnené v tej istej miestnosti ako obraz od Rousseaua – „Hladový lev vrhajúci sa na antilopu“ (fauves – divé šelmy). Títo umelci sa zúčastnili výstavy prvý raz a prehnanou farebnosťou a kontrastom farieb vyvolali škandál. Plátna nových umelcov priam hýrili neprirodzenou explóziou sýtych až útočných farieb a divokým, nespútaným maliarskym prejavom. Predmety boli na plátno prenesené bez akéhokoľvek usporiadania či pravidiel. Svoju nespútanú slobodu deklarovali sýtosťou farieb, hlbokou dynamikou farebných plôch a silou konštrukcií obrazových priestorov.

Maľba fauvistov

Fauvisti zjednodušovali línie, menili perspektívy i poňatie farieb a oslobodzovali sa od tlmených farebných tradícií. Vo svojej tvorbe prevzali techniky postimpresionizmu. Spočiatku takmer všetci používali mechanicky sa opakujúce kvapky farby, drobné dotyky štetca (charakteristické pre divizionizmus – hlavní predstavitelia tejto metódy boli Seurat a Signac). Veľký vplyv na ich umenie mali tiež Vincent van Gogh a Paul Gauguin a ich nový prístup k farbe a k maliarstvu. Od Gogha prevzali cit pre farbu. Odporúčal použiť veľmi ostré farby a domnieval sa, že je vhodné nechať niektoré miesta nezakryté farbou, nedokončené rohy obrazu a používať opakované prudké ťahy štetcom. Pod vplyvom Gauguina používaním výrazných a jasných farieb zámerne porušujú farebnú perspektívu, priestorovosť a svetlo. Rozhodnú sa používať farebné škvrny oddelené tenkou alebo silnejšou linkou a spochybňujú miešanie farieb.

Henri Matisse a André Derain používali pri tvorbe svojich obrazov ploché farebné škvrny lemované kontúrou. Hlavným aspektom umenia Matisse bola krása a harmónia. Obraz považoval za samostatný organizmus, kde nie je príroda reprodukovaná, ale reprezentovaná výtvarným usporiadaním. Objavuje sa nový druh priestorovosti. Farebné plochy sú vzájomne zladené, priestorovým sa stávajú kontrasty teplých a studených farieb. Vyznačujú vystupovanie a ustupovanie plôch a vytvárajú tak rytmus, ktorý vzbudzuje predstavu objemu. Pri zobrazení ľudskej postavy bolo telo vedome zachytené lineárne.

Kladením najjemnejších farebných odtieňov vedľa seba alebo komplementárnymi (doplňkovými) kontrastmi dosiahol Matisse vo svojich dielach svietivosti, obraz priam žiaril zvnútra i zvonka. Tvar a výraz splynuli v jedno. Nie sú spojené s mimoobrazovou skutočnosťou ani presnosťou zobrazenia či symbolickým odkazom. Matisse používal žiarivé, ľubovolné farby podľa svojho cítenia, nezávisle na predmete. Jeho cieľom bola vnútorná harmónia obrazu. Bol inšpirovaný dielami Gauguina, Cézanna a Van Gogha. Sám Matisse prehlasoval, že človek má maľovať tak, ako maľoval v detstve (obrazy fauvistov pripomínajú detské kresby). Neskoršie sa pridal k fauvistom holandský maliar Kees van Dongen a stal sa jedným z ich najvýznamnejších predstaviteľov. Preslávil sa portrétmi a ženskými akty. Jeden z najdôležitejších prínosov mal vplyv ateliéru profesora Gustava Moreaua, u ktorého študoval celý rad fauvistov. Povzbudzoval ich k rozvíjajúcej sa tendencii, i keď mala ďaleko k jeho vlastným zaujmom.

Fauvistov spája maliarska spontánnosť, čisté farby, dvojrozmerný priestor a bezprostredný zápis pocitov. Pôsobením rôznych vplyvov fauvizmus postupne dozrieval. V roku 1907 začína Mattisse a Derain od neho upúšťať a o rok neskôr aj Braque a Dufy. V roku 1908 sa skupina rozpadla a každý z umelcov sa vydáva svojím vlastným smerom. Braque sa pripojil k fauvistom až v roku 1906, ale už o dva roky neskôr začal budovať základy kubizmu. Revolučnými zmenami zahájil fauvizmus novú éru v dejinách výtvarného umenia, stál u zrodu moderného svetového umenia a vytýčil cestu k abstraktnej tvorbe.

Predstavitelia fauvizmu

Henri Matisse, André Derain, Maurice de Vlaminck, Raoul Dufy, Georges Braque, Henri Manguin, Charles Camoin, Emile Othon Friesz, Albert Marquet, Georges Rouault, Jean Puy (francúzski maliari)

Amedeo Clemente Modigliani (taliansky maliar a sochár)

Kees van Dongen (holandský maliar)

André Derain

krátke ťahy štetca vrľké kontrastné plochy ohraničené linkou

⁠

Henri Matisse

témy obrazov sú veľmi príjemné pohodové momentky zachytávajúce interér pozadie často tvoria otvorené okná za ktorými je modrá obloha prípadne more vyžarujú pokojnú atmosféru

⁠

Henri Matisse - obraz Tanec - zachytáva postavy tancujúce vo vzduchoprázdne nahé postavy alty v oranžovej farbe ktorá kontratuje s tmavomodrým pozadím

⁠

Expresionizmus

⁠

Expresionizmus (z latinského výrazu expressio – výraz) sa najčastejšie označuje za hnutie, ktoré získalo veľkú obľubu hlavne v Nemecku (a je charakteristické hlavne pre severské, nemecky hovoriace krajiny). Prvé diela vystavené pod názvom “Expressionisme” sa ale objavili v Paríži už v roku 1901. Vychádza z rovnakých základov ako fauvizmus a preto sa vo Francúzsku tento výraz nepoužíval. Vo vzťahu k maliarstvu bol výraz expresionizmus prvýkrát použitý v roku 1910 umeleckým historikom Abym Warburgom.

Všeobecne známym pojmom sa stal v roku 1911 na výstave berlínskej secesie vo Švédsku, Anglicku a Nemecku. Pôvodne sa vzťahoval len na výtvarné umenie, ale od roku 1911 sa začal tento pojem používať aj pre literatúru a preniesol sa tiež do sochárstva, poézie a hudby. Najväčší rozvoj zažíval počas prvej svetovej vojny a tesne po nej, kedy nastali pre rozvoj tohoto hnutia mimoriadne priaznivé podmienky. Nemecko sa ako porazená krajina stretávala s finančnou aj psychickou krízou, ktorú expresionizmus veľmi dobre dokázal zachytiť.

Charakteristika a základné znaky Expresionizmu

⁠

Východiská a inšpiračné zdroje Expresionizmu

⁠

Obsah (námety, témy)

⁠

Forma

⁠

Zameranie na vnútorné dojmy umelcovej duše

Expresionizmus ako umelecký smer nemá štýlovo vyhranené výtvarne prostriedky. Vznikol ako protiklad impresionizmu a naturalizmu. Jeho cieľom bolo ukázať jeho úpadok v 19. storočí. Odmietol umenie zobrazujúce skutočnosť. Maliari vo svojich dielach zdôrazňujú subjektívny zážitok a vyjadrujú obavy nad osudom človeka. Prostredníctvom výtvarného diela sa snažili o vyjadrenie svojho postoja k skutočnosti. Expresionizmus má vypracovanú koncepciu, kde má byť dielo prejavom umelcovej duše. Hlavným vyjadrovacím prostriedkom je okrem výraznej farby a úpravy tvarov zameranie sa na vnútorné dojmy. Umelci vyjadrujú expresionistickou tendenciu vnútorné psychické stavy a dodávajú presvedčivý výraz pri zobrazovaní ľudského utrpenia. Charakteristické je stupňovanie dramatickosti farebným i tvarovým zveličovaním, ostrými farebnými kontrastmi a deformovanými kontúrami. Svojimi dielami sa snažili o vyjadrenie výrazu – psychického náboja, vlastných zážitkov a pocitov jednotlivca v krízovych situáciách bez ohľadu na akékoľvek konvencie. Chceli zobrazovať svet z pohľadu človeka, ktorý zažíva svet vo svojom vnútri, vyjadrenie duševných pocitov ako je des, hrôza z násilia, strach, samota. Väčšina expresionistických diel je smutných až depresívnych a tento pocit sa nimi snažia navodiť. Preto je termín expresionizmus často spájaný s pocitmi úzkosti. Pre zvýšenie efektu prežitku často dochádza k deformácii reality. Výrazný vplyv na ich tvorbu malo praveké a ľudové umenie a tiež detská kresba. Do istej miery naviazal expresionizmus na primitívne umenie prírodnych národov.

Vyznačuje sa žiarivými, kontrastne spojenými farbami, lomenými čiarami a krivkami. Farebné plochy sú ohraničované linkou. Veľmi často sa používali čisté farby, umelci sa nesnažili o perspektívu. Využívali protiklad svetla a tieňa. Vyjadruje sa buď dravou farebnosťou alebo naopak kontrastom čiernej a bielej či zobrazením znekľudňujúcich gest postáv. Tvar podlieha silnej štylizácii a deformácii. Po námetovej stránke sú využívané náboženské a mystické námety. Použité boli i klasické námety ako je portrét a rôzne iné figurálne kompozície. Používa novú formu, ale zachováva tradičné témy a len zriedkakedy sa venuje sociálnym či politickým problémom.

Estetická revolúcia

V expresionizme išlo o čisto estetickú revolúciu, umelci chceli vytvoriť nové maliarske umenie. Prvá vlna expresionizmu vznikla v rokoch 1885 – 1900 a bola ovplyvnená dielami Vincenta van Gogha, Paula Gauguina a Henriho Matissa, ktorých považovali za najvyššie autority tej doby. Od Gogha prevzali expresionisti špecifické vibrovanie farieb a výraznú silu (ktorou vedel dať svojim dielam hlboký obraz plynúci z jeho pochmúrneho života a psychických problémov). K druhej vlne, ktorých diela sa stali východiskom pre expresionistov, patrili belgický maliar a grafik James Ensor, nórsky expresionistický maliar Edvard Munch či francúzsky maliar Robert Delaunay. James Ensor sa venoval hlavne fantastickým a strašidelným motívom masiek, kostlivcov a čertov. Silne ovplyvnilo evokatívne a intenzívne spracovanie úzkosti Edvardom Munchom nemecký expresionizmus dvadsiateho storočia.

Edvard Munch

- znázorňovať city a prenášať ich na divákov

⁠

Nórsky umelec Edvard Munch poukazuje svojou maľbou na náboženské, mystické či psychologické zmyslové súvislosti. V jeho obrazoch je zakorenená nálada konca storočia. Jeho témami sú strach, zúfalstvo, ľudská bieda, choroba, láska, sexualita, žiarlivosť, morbídnosť i smrť. Akoby dával tento psychicky labilný maliar do svojich obrazov niečo, aby sa on oslobodil od svojich démonov. V diele Búrka sú jeho postavy zjednodušené až do anonymity. Z tohoto obrazu vyznieva znepokojujúci kontrast medzi tichom vyžarujúcim z obrazu, rámusom naznačeným búrkou a úzkosťou mladej ženy. Rýchlymi ťahmi štetcom je vyjadrená farebnosť bez prechodu od zdržanlivých morbídnych tónov k svietivým farbám. Maliarske spracovanie osobného prežitku strachu na prechádzke s priateľom sa nachádza v diele Výkrik. Malo byť zároveň výrazom životného pocitu celej generácie. Toto dielo sa stalo symbolom stiesňujúceho pocitu bezmocnosti, ktorý človek prežíva vzhľadom k stále zložitejšej a neprehľadnejšej realite moderného sveta. Tvary a farby stupňujú výraznosť motívu, pod nohami mizne pôda, ozvena výkriku uvádza do pohybu nebo i zem. Výkrik (1893; pôvodne nazvaný Zúfalstvo), Munchov najznámejší obraz, je považovaný za symbol - ikonu existenčnej úzkosti. Podobne ako u mnoho iných jeho prác, namaľoval viacero verzií. Výkrik je dielom zo série Vlys života, v ktorej Munch skúmal témy ako život, láska, strach, smrť a melanchólia.

Edvard Munch - Výkrik

⁠

Edvard Munch - Úzkosť

⁠

Edvard Munch - Izba zosnulého

⁠

Edvard Munch - Tanec života

⁠

Wassily Kandinsky

⁠

Wassily Kandinsky - Zimná krajina

⁠

Wassily Kandinsky - Kompozícia IV

⁠

Wassily Kandinsky - Kompozícia VIII

⁠

Expresionizmus v Nemecku (1905 – 1919)

V Drážďanoch vznikla v roku 1905 umelecká skupina „Die Brücke“, ktorá sa usilovala o zrealizovanie myšlienky spoločenstva maliarov a obnovu maliarskeho umenia. Pri jej zrode stáli Ernst Ludwig Kirchner, Erich Heckel, Fritz Bleyl a Karl Schmidt-Rottluff . Členovia „Die Brücke“ prijali bohémsky štýl života, umelci spolu bývali, maľovali spoločnými potrebami a používali spoločný štýl maľby. Stávalo sa, že si svoje diela nepodpisovali a nechávali divákov a kritikov polemizovať o ich autorovi. Myslenie mladých maliarov sa uberalo smerom k farbe. Ich skúmanie farby a expresie viedli k rozkvetu maliarskeho štýlu, ktorý neskôr prebrali viacerí umelci. V roku 1906 bol vydaný manifest nového združenia, v ktorom dávali najavo svoj rozchod s akademizmom, presadzovali v ňom „slobodu života“, túžbu po zbúraní konvencií a vieru v budúcnosť.

Do skupiny „Die Brücke“ sa postupne pridávalo mnoho ďalších členov, napr. Max Pechstein, Otto Mueller, holandskí maliari Lambertus Zijl a Kees van Dongen, švajčiarsky maliar Cuno Amiet a tiež český maliar Bohumil Kubišta. Aj keď v roku 1907 odišiel zo skupiny jeden zo spoluzakladateľov Fritz Bleyl, zostávajú ostatní členovia súdržní a aktívni. Ich skupinové výstavy sa však príliš netešili záujmu verejnosti. V roku 1909 predstavil Max Pechstein, ktorý sa medzičasom odsťahoval do Berlína, svoje plátna a o rok neskôr boli jeho práce odmietnuté. Pechstein sa preto postavil do čela „Novej secesie“ („Neue sezession“) a vytvoril Salón odmietnutých. Tam vystavujú svoje diela jeho priatelia z „Die Brücke“, ktorí ho pravidelne navštevujú. Ďalšie centrum bolo vytvorené v Berlíne okolo časopisu „Der Sturm“ v roku 1910 (vydavateľ Herwarth Walden). K jeho členom patril rakúsky maliar a grafik Oskar Kokoschka. V roku 1911 opustili Drážďany aj Kirchner, Heckel, a Schmidt-Rottluff. Príchodom do Berlína dochádza postupne v skupine ku konfliktom a po uverejnení kroniky, ktorú publikoval v roku 1913 Kirchner a označil v nej sám seba za vodcu „Die Brücke“, sa skupina rozpadla.

⁠

Der Blaue Reiter

V Mníchove vznikla v roku 1911 expresionistická skupina s názvom „Der Blaue Reiter“.

Modrý jazdec (nem. Der Blaue Reiter) bol spolok expresionistických, neskôr abstraktných maliarov, ktorý založili v Mníchove v roku 1911 Vasilij Kandinsky a Franz Marc. Neskôr do spolku vstúpili aj Paul Klee, Alfred Kubin, Alexej Jawlensky, August Macke, Marianne von Werefkinová, Gabriele Münterová a iní. Spolok združoval významných nemeckých a ruských maliarov. Týchto umelcov spájal záujem o stredoveké umenie a primitivizmus, ako aj veľký záujem o francúzske umenie - fauvizmus a kubizmus. Názov vznikol podľa rovnomenného Kandinskeho obrazu - Der Blaue Reiter (1903).

(Modrý jazdec je olejomaľba vyhotovená v Bavorsku v roku 1903 ruským emigrantom Wassilym Kandinskym. Teraz sa nachádza v súkromnej zbierke v Zürichu a zdieľa svoje meno s umeleckým hnutím, ktoré založil spolu s Franzom Marcom na začiatku 1910.)

⁠

Zakladateľmi boli Franc Marc a ruský maliar Vasilij Kandinskij. K nim sa pridajú Gabriela Münterová (Kandinského žiačka a družka), Paul Klee, Alfred Kubin a August Macke. Aj oni uprednostňujú emócie pred kompozíciou a kladú dôraz na duchovný rozmer diela a farbu. V roku 1911 – 1912 organizovali výstavy, na ktorých reakcie verejnosti prekypovali výsmechom a sarkazmom. Napriek tomu sa k nim pridávajú nemecký maliar Max Beckman, ruskí maliari Alexej Javlenskij a Marianna Verlovkinová. Po vypuknutí vojny sa do Ruska vracia v roku 1914 Kandinskij, veľa expresionistov odchádza na front a rozpadá sa i „Der Blaue Reiter“. Českí predstavitelia boli sústredení do skupiny nazvanej „Osma“ a boli ovplyvnení predovšetkým Edvardom Munchom. Patrili medzi nich: Václav Špála, Bohumil Kubišta, Vilém Nowak a Rudolf Kremlička.

Slovenskí predstavitelia expresionoizmu: Koloman Sokol, Imro Weiner-Kráľ a Mikuláš Galanda.

Abstraktný expresionizmus

nájdete tu:

⁠

https://coda.io/@vika/abstraktny-expresionizmus⁠

⁠

Want to print your doc?
This is not the way.

Try clicking the ⋯ next to your doc name or using a keyboard shortcut (

CtrlP

) instead.